policajt24

Len veľmi ťažko sa nasledujúce riadky dajú uchopiť tak, aby neboli nesprávne použité alebo zle interpretované na účely, na ktoré tento text neslúži – a ani nemá slúžiť.

Úplný počiatok celej myšlienky vznikol už dávno, ale bolo zaujímavé sledovať, kam až dokáže zájsť odvaha zopár jedincov v radoch Národnej rady, ktorí sa prezentujú ako pro-rómski poslanci.

Určite nikoho nejdem presviedčať o tom, či majú alebo nemajú mať etnické menšiny zastúpenie v parlamente. Na to si musí odpovedať každý sám. Každý z nás sa vie pozrieť na seba, zhodnotiť, akým dielom prispieva k spoločnosti ako celku, a podľa toho určiť, aké nároky bude mať na zákonodarcov.

Je však až neuveriteľné, ako určitej skupinke v radoch NRSR prechádza táto zaujímavá politika na účet verejných zdrojov.

Vzorec je úplne jasný a vo svojej podstate až geniálny:

Nájdem neoslovenú skupinu potenciálnych voličov a snažím sa ich osloviť. Robím to v takom rozsahu, aby mi to stačilo každé štyri roky na pohodlné miesto vo verejnej funkcii. Nič viac tam netreba.

Používam sociálne siete na propagáciu svojej akože práce v týchto komunitách. Pridávam nezmyselné a obsahovo prázdne príspevky len preto, aby som zostal v povedomí. A kráčam si ďalej.

Svojej komunite neprinesiem nič. Skutočný úžitok nesú ľudia, ktorí v daných oblastiach žijú a denne sa s problémami stretávajú. Ja by som mal síce zastávať ich práva, ale robím iba nevyhnutné minimum – toľko, aby som mohol stále ukazovať svoju príslušnosť k nim, ale zároveň nie príliš, aby som nemusel urobiť krok mimo svojej komfortnej zóny.

Nestránim sa ani príslušnosti k strane, ktorá cielene využila neúplné vzdelanie tejto komunity. Po posledných voľbách sa totiž začali objavovať jednotlivci, ktorí hromadne navštevovali príslušné úrady so žiadosťami o finančný príspevok za účasť vo voľbách. Lebo vraj im to ich favorit sľúbil.

Keď vás potrebuje, použije vás. Správne a včas.

Na podporu tejto politiky však musím prehliadať všetky možné nedostatky, ktoré sa v radoch mojich objavia. Musím vyzdvihovať každé jedno pozitívum a relativizovať kontroverzné situácie, v ktorých sa ocitne problémový typ. Vytváram tak dokonalú ilúziu – hlavne na internete, kde môžem z bezpečnej vzdialenosti „bojovať“ za svojich krajanov.

Z množstva príspevkov, ktoré dnes vieme na internete nájsť, ma zaujal jeden konkrétny.

V husto obývanej vidieckej lokalite – v prostredí, kde sa často ani presne nevie, koľko ľudí sa v jednej nehnuteľnosti skutočne nachádza – sa opakovane dostáva do problémov jedinec, ktorý vedome porušuje zákon a ohrozuje svoje okolie. Úradom dôjde trpezlivosť a rozhodnú sa konať. Pošlú predvolanie – tentoraz už za účasti polície.

Policajti v službe vedia, kam idú. Vedia, že v prípade problémov nebude ani celé oddelenie stačiť na zvládnutie situácie. Ale sú v práci – a svoju úlohu musia splniť. Rozhodne sa, že pôjde päť policajtov. Potrebujú aj kolegyňu, pretože to situácia vyžaduje. A ani priamy nadriadený nechce takýto zásah riešiť len na diaľku – ide osobne.

Vystrojení tak, ako si situácia žiada, sa vydávajú na miesto.

Už po krátkej chvíli sú na mieste vítaní… mobilmi. Krik, obviňovanie, živé vysielanie na sociálnu sieť, obhajoba predvádzanej osoby, ktorá má byť – samozrejme – „ťažko zdravotne postihnutá“.

A mne stále nejde do hlavy, koľko „ťažko chorých“ ľudí sa dokáže prekrývať s recidivistami v tom istom Vennovom diagrame. (Tu by sa už mohli ozvať aj iní páni…)

Policajti však urobili presne to, čo mali – odborne, korektne, v súlade so zákonom. A ulica je vďaka tomu opäť o niečo bezpečnejšia.

A čo na to internet?

Naživo vysielané video okamžite komentuje zástanca danej komunity (áno, tej istej – ale aj všetkých ostatných vrátane policajtov na zábere). A do sveta zaznie otázka:

„MÔŽEM VEDIEŤ, ČO ROBÍ 5 POLICAJTOV PRI ZATÝKANÍ JEDNEJ OSOBY – A DVAJA Z TOHO S ODSTREĽOVAČKOU V RUKE?!“

Nasleduje ešte výhražka kontrolou „z vyšších miest“, končí sa služba – aj vystúpenie.

Úprimne: keby to bol vymyslený príbeh, povedal by som, že je geniálny. Lenže on nie je.

Koľko vecí prehliadol v tejto situácii daný poslanec, nech si spočíta každý sám.

V súvislosti s týmto mi napadol ešte jeden príbeh.

Jeden člen komunity sa rozhodne „pomôcť“ a otvorí si rozličný tovar – priamo v blízkosti svojho obyvateľstva. S tým, že nakúpiť môže každý. Aj ten, kto práve nemá peniaze.

Úžasné, však? Dojemné. Skoro ako charita.

Lenže – dotyčný si o pár dní príde po splatenie dlhu. S 100-PERCENTNÝM ÚROKOM.

Naoko to vyzerá ako podnikanie so srdcom. V skutočnosti však ide o rafinovaný spôsob, ako si niekto – pod zámienkou „pomoci“ – zotročuje vlastných. Udržiava ich v závislosti, vďaka ktorej môže ďalej rásť.

Užívajú si jeho omrvinky. On si užíva ich vďačnosť.

Ani jeden z týchto príbehov nie je vymyslený.

V oboch prípadoch ide o človeka, ktorý mal lepšie vzdelanie ako priemer svojej komunity. Človeka, ktorý je sebecký, egoistický a zákerný. A ktorý sa rozhodol, že svoju komunitu využije – nie pre spoločný úžitok, ale pre svoj osobný komfort.

„Trestom za nezáujem o politiku je to, že vám budú vládnuť ľudia, ktorí sú horší než vy.“

— Platón

M.M.