policajt24

Na jednej akcii televízie sa objavili všetky známe tváre slovenskej influencerskej scény.

Červený koberec už nestačil, tak ho vymenili za inú farbu – hlavne nech je viac pozornosti.

A na tom koberci bizar za bizarom.

Pristihol som sa, že ma to celé vyrušuje. Aj keď to vôbec nie je moja vec. V krátkej ukážke som spoznal tri štvrtiny ľudí, ktorých nesledujem. A možno cítim vinu, že svoj čas niekedy míňam na podobné hlúposti. Naleštené tváre, slizké úsmevy a priame promovanie samého seba. Miesto, kde sa naberá munícia na ďalšie spolupráce – spolupráce, ktoré neprinášajú nikomu nič.

Ale niečo na tom stojí za pozornosť.

Celý život influencerov je hnaný ľuďmi, ktorí ich sledujú, obdivujú a berú si z nich vzor.

A tu je problém.

Slovensko nie je tvorené hviezdami, smotánkou a luxusom.

Je tvorené ľuďmi, ktorí pracujú a prinášajú reálne plody svojej práce spoločnosti. Títo ľudia sú často vyčerpaní a hľadajú rozptýlenie – a práve tu nastupuje ilúzia smotánky.

Systém nám podsúva obraz života, ktorý nie je reálny.

Bežný človek, ktorý ráno obúva topánky a ide do práce, sa nechá omámiť. Niekedy až tak, že je schopný investovať dvojnásobok mesačného platu do kompletnej Apple výbavy – len aby mohol ďalej nasávať zbytočné informácie od rovnako zbytočných interpretov.

Pripomína mi to škrečka v koliesku – behá, ale nikam sa neposúva. Nevyhnutné pre život má. Ďalšie ho nezaujíma, lebo nie je na to nastavený.

Ale človek predsa nie je škrečok.

Čo je človek, ktorý netvorí a necháva svoje dni odplávať preč na vlne pozornosti pre takýchto ľudí? Pozornosti, ktorú si títo ľudia nezaslúžia, a predsa ju dostávajú ? Stavajú na nej svoj luxusný život, ktorý ďalej používajú na prezentáciu nepravdivej predstavy o tom, ako život funguje.

Výsledok?

Zbytočný človek produkuje zbytočný materiál, aby ohúril poctivého človeka, ktorý mu verí a snaží sa mu priblížiť. A medzitým mu uniká to, čo je dôležité – zákony, nariadenia, politické rozhodnutia. Veci, ktoré naozaj ovplyvňujú jeho život.

Život nikdy nebol o outfite na koberci. No dnes to tak vyzerá.

A deti, ktoré ešte nepracujú, preberajú tieto vzorce ešte rýchlejšie. Preto sa budíme do krajiny, kde chýbajú odborníci, remeselníci, profesionáli. Kde mladí volia povolania podľa ilúzií, nie podľa reality.

Lebo murár, elektrikár či učiteľka na koberec nikdy nepatrili.

Ale nikdy to o koberci nebolo. Zabudli sme na to. A tak vyrábame každý rok ďalšie „povolania čistých rúk“ – finančných sprostredkovateľov, trénerov úspechu a iných, ktorí ešte nič nedokázali, no už radia ostatným.

Ich svet sa točí v prenajatých hotelových sálach, kde koberec nechýba. Presne o to ide. A my si pod sebou hrabeme jamu. Raz z nej budeme musieť vyjsť – ako spoločnosť aj ako štát.

Čím skôr si uvedomíme banálnosť týchto celebrít, tým skôr dokážeme oceniť skutočné hodnoty života.

Na periférii hlučného „mesta“ ostávajú stáť štátne zariadenia s nedostatočne zaplateným personálom, školy s učiteľmi, ktorí idú od výplaty k výplate, či profesionál s masívnymi znalosťami, ktorý ukončuje svoje podnikanie na Slovensku a odchádza za hranice.

Až smiešne je pozerať, ako krajina obohnala bežného človeka drôtom zvýšených poplatkov a znížených miezd, maskovaných v kabáte „zvýšenia miezd a zníženia poplatkov“.

A všetko okolo toho je len cirkus.

Cirkus, ktorý neprinesie nič nikomu, po ktorom nič neostane a nezanechá žiadnu stopu.

Ale čo je vlastne činnosť, po ktorej nič neostane? Kedy ani náznakom neslúži na tvorbu posolstva a hodnôt prevyšujúcich samých aktérov?

Je to nič.

Akcia skončí – účastník odchádza. Šichta skončí – zamestnanec odchádza.

A na chodníku sa v hodinách ranných stretáva klaun oblečený ako kráľ a kráľ oblečený ako klaun. Ale iba jeden z nich je v objatí strachu z ďalších dní.

MM.