policajt24

Režim sa zmenil, no mnohé vzorce správania prežili. Naozaj sme sa vzdialili od minulosti, alebo sme ju len prezliekli do modernej podoby?

Osobne mi už dosť dlho v hlave hrá a opakuje sa scéna z jedného podcastu z Čiech. Jeden starší pán tam veľmi zaujímavo naznačil, že má pocit, akoby sa toho veľa nezmenilo od čias spred roku 1989. Opísal to tak, že bolo absolútne jedno, aká je špecializácia, vzdelanie či kompetencia nejakého vedúceho pracovníka — jediné, čo rozhodovalo, bola politická príslušnosť.

Ak to niekomu „dobre politicky myslelo“, alebo aspoň vedel, kedy, kde a komu čo povedať či ponúknuť, rástol. Profesne.

Pod pojmom „politicky myslelo“ však nemám na mysli analýzu súčasnej situácie, ale skôr úplnú vypočítavosť a schopnosť prispôsobovať svoje slová tomu, čo chce najbližšie okolie počuť, a ukazovať iba to, čo chce vidieť.

Nemôžem si pomôcť — čím dlhšie túto vlastnosť hľadám v našom súčasnom nastavení, tým viac ju vidím.

Štátny aparát roky vyvíjal systém, ktorý dnes pravdepodobne v mnohom kopíruje stav pred rokom 1989.

Kam sme sa teda posunuli?

Na vedúcich pozíciách akoby existoval rebríček: najskôr obsadíme miesta ľuďmi, ktorí sú „naši“, ktorým dôverujeme a o ktorých vieme, že budú robiť to, čo je dobré pre našu predstavu chodu a riadenia krajiny.

Ak sa na začiatku procesu obsadzovania nejakej pozície ocitne človek znalý agendy, s rokmi praxe, úspechmi a veľmi dobrou povesťou v okolí, no oproti nemu stojí miestny stranícky favorit bez týchto kvalít — víťaz je často jasný.

Skúsenosti ostávajú na druhej koľaji.

Nikto predsa nechce mať na riadiacich pozíciách v regiónoch neposlušných ľudí, ktorým treba vysvetľovať, že zákon je síce zákon, ale nám sa hodí, aby sa veci robili po našom — a najmä bez zbytočných otázok.

Takýmto spôsobom obsadzujeme významné funkcie na krajskej aj okresnej úrovni, až napokon prebehneme celý vzorec smerom nadol — k bežnému občanovi, ktorý potrebuje danú inštitúciu navštíviť a očakáva služby štátu.

A zistí, že nič nefunguje.

Že celý systém, ktorý sa pred ním objavil, je reťazcom zlých manažérskych rozhodnutí. Postupne sa z toho stáva čoraz väčšia nechuť čokoľvek vybavovať, pretože všetci už tak nejako tušíme, že nič sa nedá vyriešiť hneď.

Áno, určitú úlohu zohráva aj systémová zaostalosť. Systém potrebuje zmeny. No ak na takýto systém posadíte človeka bez kompetencií, ktorý má iba blízko k straníckym kolegom, dostávame jasný obraz toho, prečo nič nefunguje tak, ako má.

Prečo máme zle obsadené pozície ľuďmi, ktorí by ich vôbec nemali zastávať?

Prototyp vyslúžilého straníka, ktorý bol celý svoj pracovný život poslušný a nerobil problémy — a teda musí byť odmenený — nám všetkým berie vietor z plachiet.

Úkony sú zdĺhavé, vykonávané pomaly, často nesprávne a nekompetentne. Priorita je totiž inde, než by mala byť.

A celé sa to začalo obsadením vedúceho pracovníka.

Každá vláda, akejkoľvek farby, urobí napokon to isté — vytvorí si zoznam miest, na ktoré má dosah, a v momente preberania moci sa začne prievan a veľká výmena.

Výmena, ktorá sa nepozerá na to, či daný človek náhodou nie je na správnom mieste a či si svoju povinnosť neplní dobre. Je to úplne jedno, pretože za dverami už podupkáva nový adept na jeho stoličku — zaslúžil si ju agitáciou v predvolebnom období.

Takto ničíme všetky rozbehnuté procesy a tie, ktoré by sa mali len rozbehnúť, nechávame ležať bez pohnutia.

Tento systém nám ukazuje, že priority nie sú na občanoch, ale na pohodlnom vládnutí štátneho aparátu.

Občan opäť ostáva na poslednom mieste.

Teda… nie každý.

Vyvolený stranou má aj svojich obľúbených z radov bežných občanov — poväčšine takých, ktorí v okrese niečo znamenajú, sú vplyvnými podnikateľmi alebo si to o sebe aspoň úpenlivo myslia. Prípadne majú čo ponúknuť vedúcemu pracovníkovi — službu, pomoc, možno výlet, skorší termín u doktora či odborné poradenstvo.

A tak vytvárame celú skupinu ľudí, „s ktorými sa oplatí byť zadobre“.

V tej chvíli sa podľa môjho odhadu vraciame mentálne hlboko pred revolúciu.

Systém sa síce zmenil, ale nálada ostala rovnaká.

Dotyční sú si vedomí — a často mylne — že niečo znamenajú. Bežný človek na nich nestačí a musí z cesty.

Už to síce nie je o tom, že v mäsiarstve dostanú lepší kus mäsa, aj keď neboli prví v rade skoro ráno. Na inej úrovni je to však v princípe to isté.

Odchovanci socialistického režimu — deti pohlavárov bývalých komunistov, vychované „v perinke“, dnes už dávno dospelé — akoby zabudli, že svet sa netočí iba okolo nich. Možno to ani nemajú ako spoznať. Vek je pokročilý a celý život nič iné nepoznali.

O to väčšia zodpovednosť zostáva na novej politickej generácii.

Tej by som rád položil na srdce dôraz na odstránenie tohto nezmyslu, ktorý tu už dávno nemal byť.

Pretože krajina nemôže fungovať dobre, ak je postavená na známostiach namiesto schopností.

A štát nemôže patriť len tým, ktorí „niekoho poznajú“.