policajt24

A tak som povedal, že skúsim vyhovieť prosbám mojej manželky, ktoré som počúval už zopár rokov – že máme skúsiť víkend tráviť inak.

Najviac vo mne rezonoval ten strach pri predstave víkendu bez alkoholu. Nebudem sa nudiť? A čo budem robiť? Celý týždeň budem pracovať, aby som si víkend, môj milovaný, odpálil len tak bez trocha zábavy? A čo potom? Príde neúprosný pondelok a ja som si nedal ani svoj obyčajný oddych? Dá sa to vôbec zvládnuť? Netušil som.

Napriek tomu kombinácia záblesku filozofie a následnej paralýzy vyústila v prvý triezvy víkend. Ľudia často experimentujú s vysadením alkoholu, čo je vlastne len nástroj na potvrdenie funkčného alkoholizmu – nálepka „nie som závislý, vydržal som nepiť celý január“.

Tento víkend prišiel nečakane. Bez pekného dátumu, bez príprav, bez veľkých plánov. Ani sám som neveril, že to zvládnem. Ale stalo sa.

Niekde som čítal, že prvé dni po vysadení sa musíte rozmaznávať. Ste ako malé dieťa a čokoľvek si ukážete, máte dostať. Rozhodne sa to oplatí skúsiť. Za pokus nič nedáte. Ja som po ruke nemal nič. Nezišlo mi na um otvárať články na internete o tom, ako prestať piť. Zostalo vo mne absurdné prázdno. Vyprahnutosť ľudského bytia dosiahla svoj strop.

Bol to presne ten moment, keď na vás závislosť dýchne svojím skazeným dychom.

Nedokážete ju spoznať počas jej trvania. Máte len záblesky – „asi toho je už veľa“, „toto je už cez“, „mal by som prestať“. Alebo naopak – „asi som alkoholik“ a ešte sa na tom aj pousmejete.

Skutočný obraz závislosti prichádza až v momente, keď ju vysadíte. Z verného pomocníka sa stáva diabol, ktorý si žiada svoje. A celý váš svet zrazu smeruje len k jednej veci – dostať dávku.

A tak som sedel, pozeral do steny a po chvíli, ktorá trvala večnosť, som sa presunul na to isté miesto – na balkón. Na miesto, kde mi ešte deň predtým napadol ten vtedy „hlúpy“ nápad prestať.

A vydržal som.

Veľmi by som krivdil mojej manželke, keby som povedal, že mi nebola oporou. Bola. Asi najlepšou, akú som mohol mať. A zároveň jedinou. Spoločnosť vám za odmietnutie alkoholu potlesk nedá. Skôr otázku: „To ťa baví taký život?“

Najhoršie, čo môžete spraviť, je pustiť si do tela staré cykly. Rovnaké miesta, rovnaký čas, rovnaké zvyky. Mozog to pozná. Vie, čo má prísť. A keď to nepríde, začne tlačiť. Vyjednávať. Presviedčať.

Dôležité bolo nepočúvať.

Vytiahnuť samého seba z komfortu. Dvakrát. Raz tým, že som prestal piť. Druhý krát tým, že som prestal žiť ten istý víkend ako predtým. Malo to priniesť chaos. Paradoxne to prinieslo poriadok. Niečo ako jednoduchá matematika – mínus a mínus dáva plus.

Mozog vytiahnutý zo známeho sa ľahšie prispôsobil novému.

Ja som si vybral telocvičňu. Znie to ako klišé – prestať piť a začať cvičiť. Ale fungovalo to. Pre niekoho to môže byť čokoľvek. Túra, výlet, prechádzka, starý koníček. Nejde o to, čo robíš. Ide o to, že robíš niečo iné.

Už počas pitia som nachádzal v mysli zákutia, ktoré mi len prebehli hlavou. Nápad, inovácia, impulz. Ostali presne tam, kde vznikli. Nikdy sa nedostali do reality.

Vždy som ich potlačil alkoholom.

A vtedy mi utkvel v hlave jeden príbeh z prejavu pre absolventov v USA.

Rečník hovoril, že v posledných chvíľach života sa pri našej posteli objavia „duchovia“. Každý z nich predstavuje jednu vec, ktorú sme nikdy nespravili. Na ktorú sme nemali čas. Odvahu. Guráž.

A povedia:

„Ty si nás mohol priviesť k životu. A teraz odchádzame s tebou.“

A potom položil otázku:

Koľko duchov bude stáť pri tvojej posteli, keď príde tvoj čas?

Tá myšlienka mi utkvela tak silno, že som si tú otázku nechal napísať na predlaktie.

Čertík kričal asi tri týždne. Potom, hodený do nových okolností, začal byť tichší. Mal čo robiť. Musel riešiť nové veci. Závislý mozog dostal impulz od tela. Telo, pre ktoré je alkohol cudzí.

A začalo spolupracovať.

Po alkohole som sa dostával na tlak 160/120. K tomu káva. Tabletky sa mi pri pohľade na to len vysmievali. Váha okolo 130 kg, potenie, cukor, spánok na úrovni katastrofy.

Po troch týždňoch sa veci začali meniť.

Tlak klesol. Potenie ustúpilo. Váha išla dole – až na 100 kg. Bez úpravy stravy. Len pohyb. A ten pohyb bol skôr pokus než výkon. Úplne by stačila aj obyčajná 20-minútová prechádzka.

Cukor sa upravil. Spánok sa stal oddychom, nie trestom.

Po mesiaci bol rozdiel citeľný vo všetkom. Aj v zrkadle. Výraz tváre sa zmenil. Oči ožili. Ľudia si to všimli. Nikto nepovedal, že som chorý. Skôr naopak.

Zvládnuť prvý mesiac bolo ťažké. Ale potom začali pozitíva prevažovať.

A zmeny sa preniesli aj mimo tela.

V práci som začal riešiť veci hneď. Už neexistovala magická hranica piatok 15:00, za ktorou všetko zmizne. Problémy nezmizli. Len sa prestali odkladať.

A to spustilo efekt motýlich krídel.

Začal som realizovať nápady. Malé veci. Zabudnuté záľuby. U mňa to bola história a numizmatika.

Efekt snehovej gule sa rozbehol.

Po troch rokoch bez alkoholu:

– podnikanie

– stabilita

– vzťahy

– kondícia

– pokoj

Objavil som verziu seba, o ktorej som netušil.

A rád sa vraciam k tomu strachu. K otázke, či sa nebudem nudiť.

Najväčšie klamstvo, aké mozog produkuje.

Od momentu, čo som prestal piť, som sa nudil menej než predtým. Vlastne vôbec.

A odkiaľ beriem istotu, že už nikdy nebudem piť?

Nemám ju.

Na začiatku som si dal cieľ – vypijem si, keď postavím dom a zaparkujem pred ním veľké auto. Po pár týždňoch som ho nepotreboval.

Čertík sa ozýva stále. Aj po troch rokoch. Pripomenie sa: „Som tu. Keď máš toho veľa, poď ku mne.“

Lenže teraz ho poznám.

A viem, čo robí.

V triezvom živote som prežil potrat nášho dieťaťa, vážne zdravotné problémy v rodine, zradu, pády. Aj oslavy.

A práve oslavy vám ukážu, aká jednoduchá je tá zábava. Bez alkoholu by sa po hodine skončila.

Začnete znovu milovať veci. Ako dieťa.

Vôňa pokosenej trávy. Vzduch po daždi.

Objavíte sami seba.

A zistíte, že ten najväčší strach boli len dvere.

Dvere, ktoré stačilo otvoriť…

KONIEC.