policajt24

Posledný deň bol úplne ako cez kopirák – víkend, poobede sobota… svet v hrsti, pohár vína pripravený a ide sa. Jeden, dva, tri, fľaša, druhá, otvoriť tretiu, neúnosný počet cigariet a už len sedieť na balkóne. Ale bolo to predsa len iné. Celý čas som cítil, že niečo nie je OK – niečo nebolo kompletné. Niečo mi chýbalo. Check list som mal celý – alkohol, cigarety, jedlo, voľno. A predsa.

Predsa niečo nebolo na svojom mieste. Stretávam sa s tým pocitom aj teraz, ale v inom význame. Hľadám niečo, neviem čo, ale viem, že niečo mi chýba a netuším, čo to je. Tak veľmi odvážne utekám k najbližšiemu riešeniu – dočapovať pohár. Ten si už nevychutnáš. Pri víne platí, že prvý pohár, dva majú chuťovú váhu, ďalšie len padajú cez alkoholom prepálené hrdlo.

A ten už neviem ktorý pohár zrazu zhasol kontrolku pocitu „chýba mi niečo“. A tak spokojný sám so sebou som zrazu cítil chuť žiť, komunikovať, interagovať alebo si možno len pozrieť zaujímavý film. Všetky tie pocity radosti a eufórie sa vo mne miešali. Každý problém z periférie dával zbohom. Všetko mi pred očami ožívalo. Nápad jeden striedal druhý.

Možno skočiť ešte niekam von…

Možno vymyslieť chatu so starými známymi…

Taký kotlíkový guláš – to by bolo ono…

Možno len vybehnúť na rybačku, ako sme s chalanmi chodili v detských časoch…

Svet zrazu nemal hranice.

Všetko bolo dovolené presne tak, ako som od začiatku popíjania potreboval. Konečne som došiel do víkendovej pohody, kam som sa úmorne zberal posledných pár hodín.

Dovolím si uviesť, že prime time môjho pitia pracoval aj s faktom plného žalúdka. Ak som potreboval ideálny stav rýchlejšie, podvedome – možno až nevedome – som vynechával večeru. Spomaľovala nástup účinku a bola „neekonomická“. Potreba míňať peniaze na stravu vyústila v potrebu piť viac alkoholu. Pche. Finančná negramotnosť v praxi.

Postavil som sa zo stoličky už vo svojej nirváne a spravil rezký úskok – aj jeden meter. Rozumej, začal som padať, lebo som sa tackal. Zrazu som si uvedomil, že oči mám ťažké, a prepadol ma pocit bezmocnosti.

Večer končí.

Nič viac ma už dnes nečaká.

Všetky moje plány a elán, čo som horko-ťažko naberal, sú zbytočné. Pohľadom na hodinky len potvrdím rozsudok – vidím, že hodina už nie je v kategórii „kresťanská“.

Ostávam tupo zízať do prázdna. Zajtrajšok je nezvratný, už nevymyslím nič. Zajtra už len realita po alkoholových stavoch – telo zničené zvnútra na viacerých frontoch. Spánok a jeho kvalita, strava, ani ten mentálny oddych nie.

Ľahnem a lusknutím prstov je ráno.

Manželka je v kuchyni, chystá chutný obed, ktorý mi nebude chutiť. Sucho v ústach je otrasné. Alkoholový zápach najprv necítiť, až po návrate do spálne. Vyvetrať? Ťažko usúdiť. Pri takom množstve vína, ako konzumujem v tom období, smrdí pot kysnutým alkoholom.

A navyše, nestala sa túto noc žiadna nehoda v podobe toho, že by som pred spaním prijal veľa tekutín a opitá hlava sa rozhodla ignorovať telo. Povlečenie by bolo vhodné aj tak vymeniť, ale zdroj ostáva – tak načo.

A to všetko v takom úbohom stave. Nemá to význam.

Ostávam ležať tak, ako som. Priebežne pozerám na hodinky, nech mi dajú kopanec – ako mi ilúzia času ukrajuje z môjho voľna a približuje ma k práci. Depresia beží svoj nedeľný tradičný koncert. Hlava sa točí.

Tá všetka bolesť týchto už viackrát prežitých okamihov bola prítomná hneď, ako som sa prvýkrát zatackal na balkóne. Preto som ju jasne videl pred sebou.

Presne v tom opitom stave, na tom balkóne, v tom čase mi skrsla myšlienka, ktorú hodnotím ako nosnú.

Alkohol funguje pre mozog aj pre telo. Môj mozog už však potreboval takú dávku, ktorú moje telo nevedelo spracovať.

A teda v momente, keď som dosiahol „nirvánu“, telo bolo už tak intoxikované, že mi nevedelo slúžiť. Jedinú cestu poznalo – do postele.

Dlhým trénovaním som dosiahol stav, kedy priepasť medzi fyzickou a psychickou reakciou na alkohol bola taká veľká, že sa dokázali stretnúť iba na pár minút. Pár zúbožených minút pokoja, ktorý bol okamžite vzatý späť.

Táto moja laická filozofická úvaha pri cca 3 litroch vína mi utkvela v pamäti aj na druhý deň ráno – a neopustila ma dodnes.

Alkohol strácal význam.

Rozvíjať myšlienku som mal čas počas opice, keďže som stretol svoju paralýzu, kedy jediné, čo som dokázal, bolo ležať a snažiť sa prežiť.

Spätne tabletka magnézia do toho všetkého pôsobí ako výsmech.

Vtedy som tomu priložil váhu, že už som ďaleko. Ale toleranciu na stavy po alkohole som si pestoval pevne a dlho.

Klasická víkendová večera – pizza – v kombinácii so 7–8 šálkami kávy počas dňa a 20-timi červenými Marlboro, poriadne zaliate litrami vína, vyústila do bujného črevného nepokoja.

Keď sa mi to dialo prvýkrát a počas dňa som musel odbehnúť aj 7–8-krát, cítil som nepokoj.

Keď sa mi to dialo druhýkrát, už som to trochu poznal.

Po dvadsiaty raz už neupriamujem pozornosť. Berieš to ako súčasť cesty, nie prekážku.

Moje telo, ubité. Myseľ, bičovaná stavmi po alkohole. Si zvykli.

Človek si zvykne na všetko.

Aj na to, čo nie je správne.

A niečo sa na tom balkóne zlomilo.

Niečo prestalo dávať zmysel.

Niečo jasne ukázalo, že už nie.

Začala sa nová kapitola.

Toto už nie je život, ktorý chcem žiť.

Pokračovanie: Nedeľná pasovačka (5/5): Prvý triezvy víkend, v nedeľu 10.5.2026