policajt24

Udalosti posledných dní opäť vytiahli na povrch starú, neriešenú tému – rómsku kriminalitu a zlyhanie štátu v jej riešení. Slovensko šokovala správa zo Zlatých Moraviec, kde vyhasol ľudský život len preto, že sa dotyčný zastal svojej partnerky. Neakceptovateľný čin, ktorého vyšetrovanie sa, ako to už u nás býva, najskôr utopí v mori paragrafov a právnych kľučiek, ktoré páchateľovi zabezpečia miernejší trest – lebo má „nízke IQ“. Takto sa z brutálneho skutku stáva len ďalší štatistický prípad bez spravodlivosti.

Podobne znepokojujúca je situácia na sídlisku Železníky v Košiciach, kde si domáci obyvatelia vytvorili vlastnú domobranu a hliadkujú po sídlisku. To je signál, že niečo vážne zlyhalo. Hliadky sú len následkom, príčina je vonku – a je rovnaká v oboch prípadoch.

Symptomatické príklady zlyhania systému

Príkladov, kde nefunguje naše spolužitie, je nespočetne. Nelegálne stavby, ilegálne skládky, zvýšená chorobnosť spôsobená zlou hygienou, zneužívanie systémových výhod… a nedá mi nespomenúť „vychytávku“, ktorú som sa dozvedel pred pár rokmi – uvádzanie otcovstva na najstaršieho muža v komunite. Ten zomrie, dieťa sa stáva polosirotou, získava podporu štátu, a pritom reálne žije so svojím otcom.

Takéto príklady majú množstvo rušivých rovín. Najhoršie však je, keď už nejde len o nekomfort, ale o život človeka, ktorý zaplatil najvyššiu daň za niečo, za čo sa daň platiť nemá.

Štát a polícia: krátke ruky, slabé riešenia

Jednotky Policajného zboru sú krátke na vrtochy tejto komunity. Sú slabo zaplatené, je ich málo a bezpochyby sa ich dotkne konsolidácia. Vidíme to už dnes – znížené kritériá na vstup do zboru, slabá motivácia, mladí nemajú záujem o uniformu ani napriek skorému výsluhovému dôchodku. To je jasný znak zlyhania štátu.

Ľudové hliadky môžu byť dojímavé ako prejav spolupatričnosti ľudí, ale tým to končí. Systémové riešenie nikde.

Politici a zneužívanie problému

Systémové zneužívanie tejto témy na zbieranie politických bodov je evergreen. Videá z rokov 2004–2005, kde sa spomína „robenie detí ako spôsob obživy“, sú známe. Téma sa periodicky vytiahne v predvolebnej kampani a rovnako rýchlo po volebnej noci upadne do zabudnutia.

Takéto prostredie vytvára ideálnu pôdu na eskaláciu napätia a frustrácie. Netreba dlho hľadať, aby sme našli politické subjekty, ktoré tému uchopili, získali body – hlasy – pozície, a potom nič. Nič v podobe reálnych výsledkov či návrhov riešení. To je daň z neriešenia problému – na scéne sa objaví jedinec s pekným prejavom, ale nízkym vzdelaním a inteligenciou, ktorý sa vezie na vlne nenávisti. Ľudia mu to odpustia a neskôr ich hlas prepadne v prospech kariérneho politika, latentného vyznávača nacistického Nemecka a popierača holokaustu. Takíto ľudia sú nebezpeční.

Nebezpečenstvo extrémneho riešenia

Súčasná situácia je alarmujúca. Vláda problém udržiava, nerieši ho. Ponúka sa alternatíva, ktorá problém vykresľuje ako „generačnú chudobu“, ktorú vyriešia nové školy, škôlky, krúžky či školské potreby. Je to pekná predstava – lenže realita ukazuje, že deti z tejto komunity to samy od seba nezmenia. A na obzore nie je žiadne iné, schodné a efektívne riešenie.

Téma je vážna a pod kotlom stále naložené. Zásob, aby horela, je extrémne veľa. Ignorovanie môže viesť k zbrojeniu laickej populácie za účelom ochrany majetku a rodiny.

Nebezpečenstvo, ktoré pred sebou tlačíme, je aj v tom, že sa môže objaviť politicky schopný jedinec – stále prívrženec extrémnej pravice. Takýto človek ukáže „rýchle a efektívne“ riešenia, ktoré majú rýchly nástup účinku, ale dlhodobo vždy skrachujú. To sme videli veľakrát v minulosti, keď sa krajina uberala extrémne vľavo alebo vpravo. Takýto typ je extrémne nebezpečný – ekonomicky, diplomaticky, aj pre samotnú demokraciu.

Čo nám ostáva?

Aké iné riešenia nám ostávajú, keď všetky ostatné zlyhali alebo zlyhávajú? Určité percento populácie sa vždy bude pozerať na problém kriticky a z dlhodobého horizontu. Ale viac ako 90 % ľudí miluje rýchle a akčné riešenia s rýchlymi výsledkami a dlhodobý horizont je im ukradnutý.

Neexistuje iné východisko, ako skúšať našu demokraciu a ústavu prísnejšími opatreniami, ktoré zamedzia nerovnosti medzi komunitou a majoritou. Takto neriešený problém je časovaná bomba, ktorá vybuchne a jej účinky budú siahodlhé.

Musíme pripustiť variantu, že aj keď sme si všetci rovní, nie každý je schopný dodržať mantinely tejto rovnosti. Byť a žiť v rovnocennej spoločnosti vyžaduje súčinnosť každého občana – bez výnimky.

Ak určitá komunita dlhodobo dokazuje neschopnosť tejto súčinnosti, štát musí prijať opatrenia, aby sa jasne rozlíšilo, kto denne šliape do kopca a kto sa len vezie na jeho chrbte s papierom o trvalej neschopnosti pracovať.

Neschopnosť nielen pracovať, ale aj chápať štandardy vyspelých spoločností – že žena na ulici nie je sexuálny objekt, že čisté prostredie začína u každého jednotlivca, že pravidlá platia pre každého, že zákony treba rešpektovať a že práca je základom obživy – nie natŕčanie ruky. Kto nie je schopný toto pochopiť, je bremenom pre spoločnosť.

Ak nebudeme riešiť tento problém systémovo, niekoho rýchle a tvrdé riešenia raz strhnú masu. A vtedy už môže byť neskoro. Demokracia je krehká a nedá sa brániť na kolene – potrebuje jasné pravidlá a odvahu konať.

MM.