Slovensko je naša zem. Malá, no úžasná. Stačí sa pozrieť okolo seba – história na nás dýcha z každého kúta. Staré fotografie, mapy, prvé písomné zmienky obcí či artefakty nám pripomínajú, akú dlhú cestu sme prešli. To všetko sú dôkazy našich koreňov – dôkazy, ktoré nás zaväzujú, aby sme túto krajinu nenechali upadnúť.
Niekedy sa však zdá, že sa iba pozeráme dozadu. Spomíname, hodnotíme, no nevieme spraviť krok vpred. A pritom máme na čo nadviazať. Mali sme hrdinov, ktorí sa nevzdali ani v tých najťažších časoch. Štúrovci, Štefánik, Masaryk – ľudia, ktorí verili v národ a boli ochotní zaň bojovať. Videli niečo, čo my nevidíme? Alebo len mali odvahu, ktorá nám dnes chýba?
Kam patríme?
Dnes sme zvláštne umiestnení – pre Západ príliš na východe, pre Východ príliš na západe. Stále riešime, kam patríme, ktorým smerom sa vybrať. Ale pravda je taká, že kým sa my hádame, svet ide ďalej. A my? Stále dobiehame.
Geograficky máme výhodnú polohu, ekonomicky potenciál. Ale realita? Na chvoste v školstve, justícii, turizme, ekonomike, športe. A na vrchole? V rebríčkoch korupcie. Ako je možné, že národ, ktorý v minulosti vyprodukoval velikánov, dnes takých ľudí nevidí? Alebo ich len nechce vidieť?
Stratené národné cítenie
„Národné cítenie“ – slová, ktoré nám lezú na nervy. Nie preto, že by boli prázdne, ale preto, že ich politici sprofanovali. Používajú ich len vtedy, keď sa im to hodí – na rozoštvávanie, ukazovanie prstom. Jedni sú vraj leniví, druhí zlodeji. Kultúrne dedičstvo? V piatok večer s fľašou v ruke a primitívnou reláciou v televízii. Ako v takom prostredí môžeme očakávať, že vznikne generácia, ktorá bude ochotná položiť za národ život?
Ale stále sú tu ľudia, ktorí robia veci poctivo, aj keď sa nikto nepozerá. Ľudia, ktorí sa starajú o to, čo sa deje u nich doma, nie len o to, čo robí sused. Ľudia, ktorí chcú posunúť Slovensko dopredu, ale vidia, že súčasné nastavenie krajiny im nepomôže. A tak odchádzajú.
50 rokov vývoja
Sme mladá krajina. Od roku 1918 sme prešli turbulentnou históriou. Boli časy, keď sme napredovali, ale boli aj dekády, keď sme stagnovali. TGM raz povedal:
„Potrebujeme 50 rokov vývoja.“
Povedal to v roku 1928. A mal pravdu. Ale tých 50 rokov sme nikdy nemali.
Od vzniku Československa sme sa rozbiehali, no prišla vojna. Potom 40 rokov socializmu, ktorý nás uväznil v minulosti. Po revolúcii divoké 90. roky. Potom sme sa snažili dostať do EÚ, NATO, Schengenu… a keď sa nám to podarilo, prišla letargia. Dnes sa namiesto napredovania nostalgicky obzeráme späť.
A čo teraz?
Potrebujeme viac než len čas
Nestačí len čakať, že raz to bude lepšie. Potrebujeme lídrov, ktorí nebudú myslieť len na svoj prospech. Potrebujeme obnoviť skutočné národné cítenie, také, ktoré nebude len prázdnou frázou. Potrebujeme hodnoty, ktoré neupadnú do zabudnutia.
A hlavne – potrebujeme veriť, že Slovensko má na viac.
MM.
Celá debata | RSS tejto debaty